SAFM Guide 2019

RNDr. Jozef Mihál

 

18.03.1965 narodený v Nitre

1983 – 1988

Matematicko – Fyzikálna fakulta Univerzity

Komenského – RNDr.

1990 – 2006 Spoločník – analytik pre personalistické a mzdové podsystémy, AURUS s.r.o. – informačné systémy

2003 – súčasnosť Lektorská činnosť – publikovanie a prednášanie na témy pracovného práva, sociálneho zabezpečenia a dane z príjmu

2007 – súčasnosť majiteľ RELIA s.r.o. podnikové a ekonomické poradenstvo

2005 – 2006 externý poradca ministra zdravotníctva SR pre reformu zákona o zdravotnom poistení a systém ročného zúčtovania poistného na

verejné zdravotné poistenie

2010 – 2012 minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

2018 spoluzakladateľ strany SPOLU – občianska demokracia

 

Oblasť Facility managementu v posledných rokoch prešla podobným vývojom ako slovenská ekonomika a trh práce. Nárast miezd, obmedzená dostupnosť pracovnej sily, stále problematická byrokracia a na druhej strane stále vysoká miera dlhodobo nezamestnaných. Podľa prieskumu našej spoločnosti (IC Consulting) medzi poskytovateľmi FM služieb, veľké percento poskytovateľov dokonca muselo odmietnuť niektoré zákazky z nedostatku pracovných síl. Ako vnímate momentálnu situáciu Vy?

Daný stav je výsledkom pozitívneho vývoja slovenskej ekonomiky, za ktorý by sme mali byť radi, pretože v konečnom dôsledku znamená, že ľudia lepšie zarábajú, ľahšie získavajú zamestnanie a lepší plat a to aj tí, ktorí nemajú práve top kvalifikáciu. Práve v FM biznise je podiel nízko kvalifikovaných ľudí pomerne vysoký a som úprimne rád, že títo ľudia zarábajú v čistom viac, pretože ich príjmy sú v každom prípade na dolnej hranici príjmového segmentu. Samozrejme zákazníci sú na túto tému a ceny služieb určite citliví a nepríjemne

prekvapení, že tu zrejme dochádza k rastu ponúkaných cien, ktorý je vyvolaný rastom platov. Ale inak sa potrební zamestnanci nedajú získať, resp. odchádzajú potom za lepšími ponukami. Taký je jednoducho momentálny trend na Slovensku, je to vývoj, ktorý je v zásade zdravý a segment FM sa s tým musí vedieť vyrovnať.

 

Takže nepovažujete za potrebné zjemnenie legislatívy / pravidiel v zákonníku práce v prospech zamestnávateľov, príp. čo si myslíte o daňovo – sociálnom zaťažení na Slovensku?

Keď sa ma spýtate ako politika, ktorý má určitý názor a riešenie, tak Vám ich samozrejme rád poviem. Jedna vec je, pomerne veľmi prudko sa zvyšuje minimálna mzda, cca. 10% ročne, čo nekopíruje rast miezd ako takých, ale je vyšší ako rast priemernej mzdy, čo je proti záujmu asociácie, ktorú zastupujete.

Myslím si, že rast minimálnej mzdy by samozrejme mohol byť miernejší, pretože to spôsobuje rôzne otrasy, na ktoré trh práce nie je celkom pripravený, dôsledkom čoho vznikajú aj problémy, ktoré má segment FM. Mám za to, že rast miezd vo výsledku zamestnanci vnímajú ako to, čo im „pristane na účte“, pre nich je dôležitá čistá mzda. Čiže čo vyčítam súčasnej vládnej politike a čo by som robil inak je to, že rast minimálnej mzdy samozrejme musí byť, mohol by byť však miernejší, ak by sa vláda a štátny rozpočet zriekli časti benefitov, ktoré z toho rastu majú. Systém je totiž nastavený tak, že v prípade zvýšenia minimálnej mzdy si štát vyberie na vyšších daniach a odvodoch na sociálne a zdravotné poistenie 50% z tohto zvýšenia, čo značí nesprávne nastavenie daňovo-odvodového mechanizmu. Ako politik presadzujem to, aby sa znížili dane a najmä zdravotné odvody najslabšie zarábajúcim skupinám obyvateľstva, výsledkom čoho bude vyššia čistá mzda zamestnancov bez rastúcich nákladov zamestnávateľov.

 

Regionálne disparity taktiež významne ovplyvňujú životnú úroveň obyvateľstva, ako vnímate Vy regionálne rozdiely na Slovensku?

Veľké regionálne rozdiely sú ďalším problémom. Život v Bratislave je niečo úplne iné ako život na východe Slovenska alebo na Gemeri. To sa prejavuje aj na platových rozdieloch. Ak je zákonom centrálne diktovaná minimálna mzda tak, že ju bratislavský región bez problémov unesie, pretože mzdy sú tu aj tak vyššie, a na východe naopak veľmi poškodzuje akýkoľvek biznis a najmä ten, ktorý je postavený na menej kvalifikovanej práci, tak ako politik hovorím, že je nutné sa nad danou situáciou zamyslieť aj na regionálnom princípe. Týmto by som sa vlastne vrátil k tomu, čo som povedal predtým, že znižovanie daní a odvodov by malo byť výraznejšie v prospech zamestnancov i zamestnávateľov predovšetkým v chudobnejších regiónoch, kde je nižšia mzdová úroveň a vyššia nezamestnanosť. Prudkým zvyšovaním minimálnej mzdy a tým pádom prudkým rastom celkových mzdových nákladov zamestnávateľov totiž môže dôjsť a aj dochádza k prepúšťaniu. Možno očakávať, že firmy nahradia pre nich drahého zamestnanca automatizovanými mechanizmami alebo bude dochádzať k zvýšenému prílivu zamestnancov z tých tretích krajín, ktorí sú o čosi lacnejší. Keďže vládna politika by mala byť vyvážená a pamätať aj na regionálne rozdiely, mala by byť dostatočne ohľaduplná i voči slabšie zarábajúcim. Takže daňovo – odvodové zaťaženie nie je vhodne nastavené a nemôže s tým urobiť nič ani zamestnávateľ, ani samotný zamestnanec, tam musí zasiahnuť politik a systém nastaviť rozumnejšie.

Treba však dodať, že systémové nastavenia štátu pre uľahčenie vstupu zamestnancov do pracovného pomeru v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou sú zakotvené už aj v súčasnej legislatíve, ale sú tak byrokraticky komplikované, že ich väčšina zamestnávateľov radšej nevyužíva. Existuje napríklad možnosť zamestnať dlhodobo nezamestnaného tak, že rok za neho zamestnávateľ nemusí platiť odvody. Táto možnosť je v zákone o sociálnom zdravotnom poistení už asi 7 alebo 8 rokov, ale zamestnávatelia ju nevyužívajú, pretože so sebou prináša iné nevýhody. Nie je to nastavené tak dobre, ako by to mohlo byť. V zdravotnom poistení máme ďalej odpočítateľnú položku, ktorá bola zavedená v roku 2015 a pomohlo to zvyšovaniu zamestnanosti. Na tento inštitút sa však pozabudlo, vláda ho prestala podporovať, no myslím si, že by sme sa k nemu mali zase vrátiť.

 

V nadväznosti na predchádzajúcu otázku by sme sa chceli opýtať na Váš názor na koncept regionálneho nastavenia minimálnej mzdy?

My máme v programe, hovorím za koalíciu Progresívne Slovensko a Spolu, jednu jednotnú minimálnu mzdu, čiže tú nechceme rozlišovať podľa regiónov, ale máme prísľub, že sa pozrieme práve na daňovo-odvodové zaťaženie rozdielne v závislosti od regiónu. To znamená, že zvýhodníme nižšími daňami a nižšími odvodmi práve zamestnancov a zamestnávateľov, napríklad na východe Slovenska.

 

V úvode sme už spomínali problematiku nedostatku voľných pracovných síl. Myslíte si, že prípadné otvorenie a liberalizácia pracovného trhu by mohla byť riešením?

To je veľmi citlivá otázka a trošku podrobnejšie na ňu odpoviem. Problém vidím predovšetkým v zamestnávaní cez agentúry dočasného zamestnávania, ktoré sem vozia ľudí z tretích krajín, pretože sa v tomto prípade stretávajú dva zlé systémové prvky naraz.

Po prvé, cudzincom sa nahrádza práca nášho zamestnanca, ktorý by danú prácu mohol získať, len zamestnávateľ by možno musel mierne zvýšiť plat na danej pozícii, alebo by sa zmenilo daňovo – odvodové zaťaženie. Druhým problémom sú samotné agentúry, pri všetkej úcte k agentúram, ktoré si svoju prácu robia férovo a v súlade so zákonmi. V praxi sa skôr stretávame s tým, že agentúrne zamestnanie naozaj veľmi znevýhodňuje ľudí, ktorí sú takýmto spôsobom zamestnaní.

Takže, ak už aj máme dovoliť zamestnávanie cudzincov a nechceme ho firmám veľmi komplikovať najmä v tých regiónoch, kde je nízka nezamestnanosť, a kde je naozaj objektívny problém nájsť slovenského zamestnanca, tak nie cez agentúry. Túto možnosť by som zrušil.

Na druhej strane by slovenské firmy mali mať možnosť zamestnať ľudí z tretích krajín, až keď dostatočne preukážu, že vyvinuli naozaj snahu na získanie zamestnancov na Slovensku, že dali dostatočnú platovú ponuku potenciálnym slovenským zamestnancom, a až keď ju tí odmietli, tak vtedy by mali mať firmy možnosť zamestnať osoby z tretích krajín. Takéto opatrenie systémovo v našej legislatíve chýba a daná úprava by znamenala nepriamy tlak na rast miezd pre Slovákov. Ako slovenský politik by som rád podporil zamestnávanie ľudí, ktorí žijú a pracujú na Slovensku. Samozrejme je tento môj názor v rozpore so záujmami niektorých zamestnávateľov, ktorí by najradšej zamestnávali menej náročných ľudí z tretích krajín, čo by pre nich predstavovalo najnižšie náklady na zamestnávanie. Som prioritne za zamestnávanie Slovákov, aj keby to malo znamenať vyššiu cenu práce. Firmy by sa s tým museli vyrovnať, buď by zamestnávateľ našiel rezervy, alebo by znížil svoj zisk, prípadne by zvýšil cenu za ponúkané služby. Ak by sa firma na trhu neudržala, zamestnanec by prešiel k takému zamestnávateľovi, ktorý by mu vedel splniť súčasné mzdové nároky.

Okrem toho, aj pokiaľ ide o samotné zamestnávanie cudzincov, tak Slovensko je vlastne rozdelené podľa zákona na dve polovice, podľa toho či je nezamestnanosť v danom regióne pod 5% alebo nad 5%. Pokiaľ je to okres, kde je nezamestnanosť pod 5%, tak tam zamestnáte cudzinca pomerne veľmi jednoducho a dokonca aj cez agentúru. Pokiaľ je nezamestnanosť v regióne vyššia ako 5%, tak tam je zamestnanie osôb z tretích krajín nadpriemerne komplikované. Tento systém, ktorý vláda pred 2 – 3 rokmi zaviedla, by bolo možno vhodné prehodnotiť, pretože síce v niečom pomáha, no v určitých prípadoch vhodne nastavený nie je.

 

A aký je Váš názor na zjemnenie pravidiel v zákonníku práce v prospech zamestnávateľov? Je dobré riešiť príplatky za prácu v noci a cez víkend tak, ako je tomu dnes v zákonníku práce?

Som liberálny politik, to znamená, že pokiaľ je to možné, nechajme to na trh. Otázka trhu práce je citlivá otázka. Nejde o bežný trh, takže samozrejme, zákonník práce má svoj zmysel, ale myslím si, že nastavenie povinných príplatkov, tak ako ho vnímame dnes, spolu s naviazaním na inštitút minimálnej mzdy je jednoducho neprimerané, zužuje priestor na vyjednávanie medzi odbormi a zamestnávateľmi, prípadne individuálnymi zamestnancami a zamestnávateľmi, na to aby si vybojovali naozaj také mzdové odmeňovanie a také nastavenie systému, aké je pre nich najvýhodnejšie.

Zoberme do úvahy napríklad rekreačné poukazy. Niekto povie, že išlo o výbornú reformu, ktorá zvýšila záujem o slovenský turistický ruch. No zvýšil sa tak, že dnes neviete nájsť miesto v hoteli, hotely sú drahšie, a možno hotelieri aj zdvihli platy svojim zamestnancom, ale toto opatrenie vyslovene pokrivilo napríklad odmeňovanie. Zamestnávatelia musia počítať s tým, že tých 200 – 250 eur, ktoré možno plánovali dať zamestnancovi vo forme odmeny, mu nemôžu teraz vyplatiť, pretože pokiaľ majú udržať mzdové náklady na konkurencieschopnej úrovni, tak si tieto prostriedky musia nechať ako rezervu na rekreačný poukaz, na ktorý má dnes zamestnanec nárok.

Opatrenia, ktoré robí súčasná vládna koalícia zabíjajú trh práce a deformujú ho. Ide o zbytočné direktívy, daňové úľavy a zbytočnú byrokraciu pre zamestnávateľov, čo nepriamo predstavuje ďalšie náklady, ktoré namiesto do miezd idú na plat účtovníkov. Som za jednoduchý systém, za čo najnižšie dane a odvody a som aj za zvýhodnenie tých, ktorí zarábajú minimálnu mzdu. Hlavne som však za lepšie školstvo a lepšie vzdelávanie, pretože slabá kvalita zamestnanca ho predurčuje k takým pracovným príležitostiam, ktoré sú prirodzene ohodnotené niekde na úrovni minimálnej mzdy.

So staršími ročníkmi už možno nič neurobíme, ale dôležité je, aby mladšia alebo aj stredná generácia mali dobré vzdelanie, aby mali možnosť sa s podporou štátu preškoliť, lebo dobré vzdelanie je základom pre dobré finančné ohodnotenie.

 

Podľa nášho prieskumu plánuje viac ako 81 % zamestnávateľov prijať, resp. zvýšiť celkový počet zamestnancov vo svojej firme o viac ako 2 % a 36,4 % zamestnávateľov dokonca o viac ako 8 %. Kde by ste odporúčali hľadať daných zamestnancov, resp. súhlasíte s tvrdením, že daná situácia limituje potenciál rastu slovenskej ekonomiky?

Veľká časť slovenských zamestnávateľov má dostatok zákaziek a na to, aby ich naplnili, potrebujú nových zamestnancov, čo následne vyvoláva aj platovú vojnu na trhu práce. Zároveň je nezamestnanosť minimálne na polovici Slovenska prakticky nulová, čiže je to o „ukradnutí“ zamestnanca lepším platom z inej firmy.

Tento stav nie je ničím novým, je to proces, ktorý registrujeme možno 2 – 3 roky. V súčasnosti je už situácia možno vyhrotená, pretože trh práce je naozaj vyčerpaný a skutočne prebieha platová vojna, pričom mzdy veľmi prudko rastú. Výsledkom môže byť, že ekonomický rozmach, ktorý tu v posledných rokoch bol sa zabrzdí a ekonomika sa ochladí. Nemôžeme byť úplní optimisti a myslieť si, že rast potrvá večne.

V posledných rokoch však sledujeme, že na Slovensku podnikajú aj zamestnávatelia, alebo firmy, ktoré nie sú schopné získať si zamestnanca dobrou platovou ponukou alebo veľmi zaujímavými výhodami sociálneho charakteru. Tieto firmy neprežijú, resp. nebudú v blízkej budúcnosti schopné ďalšieho rozvoja, nebudú

schopné brať nové zákazky alebo budú musieť zvýšiť svoje ceny. V každom prípade sa trh prečistí. Skrátka prežijú tí, ktorí sú najlepší, najinovatívnejší a vedia zamestnancovi ponúknuť najlepší plat. To sú pozitívne stránky kapitalizmu, ktorý niekto odsudzuje, ale ja práve naopak ho vítam, pretože len konkurenciou, aj na trhu práce, sa posúvame dopredu, aj čo sa týka napríklad platov.

 

Z nášho prieskumu taktiež vyplýva, že približne 52 % zamestnávateľov by skôr preferovalo zamestnať pracovníka z “tretích krajín“ ako človeka z marginalizovaných komunít. Ak by sme brali do úvahy aj prípadné aktívne dotovanie miezd štátom pre dlhodobo nezamestnaných, ako napr. v Británii, ani v tom prípade mnoho zamestnávateľov by nemalo záujem zamestnať takéhoto človeka. Myslíte si, že existuje riešenie daného problému, ktoré by bolo prospešné pre spoločnosť a výhodné aj pre firmy?

Jednoducho, ako sa hovorí, mlieko, ktoré je rozliate už naspäť do fľaše nedáte. Ľudia, ktorí žijú v marginalizovaných komunitách a majú povedzme 40 – 50 rokov, tí sú jednoducho nezamestnateľní, pretože ich už nenaučíte pracovným návykom. Oni sú zvyknutí žiť si svojím spôsobom života a očakávať od zamestnávateľov, že budú takýchto ľudí prevychovávať, je jednoducho nereálne. Neznamená to, že nad tým musíme zlomiť palicu, to je už tá stredná alebo staršia generácia ľudí, ktorí žijú v týchto komunitách. Ide o to, aby nám takíto ľudia nevyrastali z mladej generácie a z malých detí. Treba im ponúknuť vzdelanie a venovať sa malým deťom, ktoré vychovateľné sú. Takže, generácia štyridsiatnikov – päťdesiatnikov, tá je jednoducho stratená, s tým žiadny zamestnávateľ nič neurobí, možno za cenu masívnych dotácií od štátu, ale to nie je prirodzená cesta, to je obchádzanie problému nesystémovým spôsobom. Netreba si robiť žiadne ilúzie a nádeje a opäť by som rád zdôraznil, aký význam má školstvo aj z pohľadu detí, ktoré žijú v týchto komunitách, aby ich osud nebol taký, aký vidia pri svojich rodičoch a starých rodičoch. Takže, pokiaľ si zamestnávatelia na nízko kvalifikované pracovné miesta radšej hľadajú cudzincov namiesto ľudí z marginalizovaných komunít, tak sa im nečudujem, ale vraciam sa k tomu, čo som už povedal, áno, nech si zamestnajú cudzincov, ale najprv musia skutočne preukázať, že vyvinuli dostatočné úsilie na to, aby si našli zamestnanca na Slovensku.

 

Ak by ste boli zamestnávateľ, uprednostnili by ste pri súčasných podmienkach (legislatíva, trh práce, atď.) človeka z marginalizovanej komunity alebo človeka z tzv. tretej krajiny?

Keď sa pýtate mňa osobne, tak ja by som si určite ako zamestnávateľ nerobil biznis postavený na nízko kvalifikovanej práci, to je proti môjmu naturelu ako takému. Ja keď som aj mal biznis predtým ako som vstúpil do politiky, tak to bola softvérová firma, to znamená, že to boli zamestnanci, ktorí mali vysokoškolské vzdelanie a naozaj prinášali svojou prácou vysokú pridanú hodnotu. Ja by som teda do takéhoto biznisu, napr. upratovacích služieb jednoducho nešiel, pretože je mi to cudzie. A druhá vec je to, čo som už spomenul. Neverím, že ako zamestnávateľ by som mohol robiť vychovávateľa ľuďom, ktorí už majú vo svojom živote niečo odžité, sú zvyknutí na čerpanie sociálnych dávok a nie sú privyknutí chodiť do práce, ktorí 20 – 30 rokov dospelosti žili svojím spôsobom života. Ale z pozície politika sa na to musíte pozerať inak. Pokiaľ ide o súkromný biznis, tak do toho by som určite nešiel.

 

      • Firmám pôsobiacim v FM segmente sme položili nasledovnú otázku ohľadom zamestnávania ľudí z marginalizovaných komunít s ohľadom na ich zamestnateľnosť. Myslíte si, že podpora štátu je tu potrebná, príp. aké riešenie by ste navrhovali Vy?

Finančné príspevky krátkodobého charakteru a rôzne dotácie na zamestnávanie ľudí z marginalizovaných komunít nefungujú. Možno to malo zmysel, keď bola pomerne naozaj vysoká nezamestnanosť a medzi nezamestnanými sa ešte dalo vyberať. Boli tam aj takí, ktorí chceli pracovať a mali určité pracovné návyky. Úprimne si hľadali zamestnanie, ale v danom regióne neboli možnosti a príležitosti. Po zavedení spomínaných nástrojov, zamestnávatelia vedeli túto vrstvu nezamestnaných zamestnať. Lenže dnes sme v situácii, kedy nezamestnanosť klesla a tí, ktorí sú dnes nezamestnaní, sú v drvivej väčšine nezamestnateľní ľudia. Nechcem v tomto smere rezignovať, ale taká je realita a žiadny dotačný mechanizmus zo strany štátu nepomôže. Môže maximálne krátkodobo vylepšiť štatistiky pre PR rozhovor pre médiá. Štyridsiatnikov či päťdesiatnikov nevychováte. Energiu a peniaze treba venovať do vzdelania mladých, ktorí vychovateľní alebo prevychovateľní sú.

 

        • Koncept duálneho vzdelávania je v súčasnosti často skloňovaným pojmom. Aj spomedzi FM firiem sa mnoho z nich vyjadrilo, že duálne vzdelávanie je cesta aj pre toto odvetvie – 82.6 % z nich súhlasí, aby tento typ vzdelávania bol zavedený aj tu. Podľa Vášho názoru, kto by mal iniciovať tieto zmeny?
      •  

Všetci. Firmy musia tlačiť na štát, štát to musí pripraviť, zorganizovať, zrealizovať a samosprávy sú vlastne zriaďovateľmi škôl, takže sa na tom musia podieľať všetci a všetci musia mať úprimný záujem. Môže to fungovať, ale tiež si od toho netreba veľa sľubovať, pretože aj vo Facility managemente je pomerne veľká fluktuácia a duálne vzdelávanie je postavené tak, že vy ako zamestnávateľ 3 – 4 roky investujete čas, energiu a peniaze do vzdelávania mladého človeka, ktorý nakoniec, aj s vašou pomocou, zmaturuje, a potom má u vás 3 – 4 roky zostať zamestnaný. Lenže mladí ľudia majú dnes veľa iných záujmov a s tým sa spájajú rôzne problémy. Zamestnávatelia sa často cítia podvedení, pretože investovali do vzdelávania mladého človeka, ktorý zrazu porušuje záväzky, ktoré dal. Na druhej strane si 14 – 15 ročný človek ešte neuvedomuje, čo všetko by mohol robiť, čo mu svet a život ponúkajú a keď v 18 – 19 rokoch doštuduje, tak je zrazu prekvapený.

Nie som proti tomuto inštitútu, proti duálnemu vzdelávaniu, ale myslím si, že nemôže priniesť zázraky. Do určitej miery je v rozpore s mojím presvedčením, pretože mám rád slobodu, ktorú toto riešenie obmedzuje.

Myslím si, že firmy by skôr mali vo vlastnom záujme v regióne investovať do lepšieho fungovania škôl, ktoré v regióne pôsobia. Keď som podnikateľ, záleží mi nie len na tom, aby moja firma prosperovala, ale aj na tom, aby ľudia žili spokojne. Niekto investuje do kultúry, niekto do športového klubu a niekto investuje do školstva. Tu by som videl priestor skôr v tom charitatívnejšom rozmere. Samozrejme, že keď zamestnávateľ sponzoruje školu, jej žiaci ho vnímajú, vidia, že ide o kvalitnú spoločnosť, pretože podporuje vzdelávanie bez toho, aby za to niečo chcela, bez toho aby zaväzovala študentov k určitým prísľubom, a týmto spôsobom si robí dobré meno v danej škole. Je možné, že v konečnom dôsledku študent nepôjde pracovať do firmy, ktorá jeho školu podporovala, možno bude pracovať v konkurenčnej firme, ale pokiaľ táto konkurenčná firma taktiež podporuje nejakú školu, tak si vlastne pomáhame navzájom. Všetko bude závisieť od vývoja firemnej kultúry na Slovensku. Niektoré firmy, samozrejme, pomáhajú už teraz, iné sa spoliehajú na inštitút duálneho vzdelávania, v rámci ktorého získajú spomínaný záväzok študenta. Opäť to však je spojené s otázkou miezd. Ak zamestnávateľ investuje do duálneho vzdelávania s tým, že si zaviaže študentov, aby po ukončení školy prišli k nemu pracovať a potom im dá nízku mzdu, tak sa títo mladí ľudia cítia podvedení a ja mám voči tomu tiež výhrady.

 

Čo si myslíte o praxi v rámci systému duálneho vzdelávania a jej finančnom ohodnotení?

Zákon hovorí, že študent na praxi môže zarobiť najviac minimálnu hodinovú mzdu, čo mi príde byť v rozpore s tým, o čo sa na Slovensku usilujeme. Na jednej strane sa snažíme presadzovať zvyšovanie miezd a na strane druhej máme v zákone, že študent na praxi nesmie zarobiť viac ako minimálnu mzdu. V konečnom dôsledku sa potom študent môže cítiť ako lacná pracovná sila, akoby mal robiť v podniku nie preto, aby sa niečo naučil a získal určité návyky, ale aby robil prácu, za ktorú by zamestnávateľ musel bežnému zamestnancovi zaplatiť viac. Vzhľadom na to, že práve prax a možnosť si zarobiť sú najzaujímavejšími prvkami duálneho vzdelávania je toto príkladom zlého nastavenia v samotnom zákone, ktorý možno z dobrej myšlienky, robí niečo, čo študenti možno nie celkom dobre chápu.

 

Ešte by sme zostali pri otázke praxi, čo si myslíte o jej zavedení na bežných už existujúcich školách?

Necítim sa byť odborníkom na vzdelávanie a školstvo, hoci si myslím, že školstvo treba zlepšiť. Zároveň nie je škola ako škola, napr. v prípade gymnázia ide o všeobecné vzdelávanie, v rámci ktorého sa nedá hovoriť o praxi ako takej. Druhá vec je, že vysoké školy, ktoré sú viac menej profilované, by študentov mali pripraviť na život, a to je otázka kvality jednotlivých študijných odborov. Samozrejme, asi by v nich mala byť viac prítomná prax, študenti by mali chodiť do terénu a nasávať znalosti v reálnom prostredí.

Napríklad, jeden z mojich synov študuje v Holandsku a systém výučby na vysokej škole tam tlačí študentov do povinnej praxe, no nie cez školský rok, ale cez prázdniny. Študenti si musia nájsť relevantnú prax, ktorá sa týka ich odboru a musia preukázať, že sa cez prázdniny venovali tomu, čo študujú. Takže áno, samozrejme, inšpirácie v iných štátoch sú a tie pozitívne treba prevziať.

 

Mediánová hodnota minimálnej mzdy, ktorá by mala byť pre rok 2020, v našom prieskume medzi poskytovateľmi FM dosiahla hodnotu 547,50 €, čo je (výrazne) menej ako momentálne diskutované sumy – 607 € (strana SMER ako 60 percent z priemernej mzdy) resp. 580 € (MPSVR). Aký je Váš názor na vývoj minimálnej mzdy? Akým spôsobom by sa mala určovať? Mala by si sa minimálna mzda zrušiť?

Na Slovensku máme pomerne zlú skúsenosť s mechanizmom zvyšovania minimálnej mzdy. Stala sa z toho vyslovene politická záležitosť a pritom je to dôležitý ekonomický parameter, o ktorom by nemala rozhodovať vláda. Zdá sa, že jedinou schodnou cestou je urobiť vzorec, podľa ktorého by sa minimálna mzda objektívne určovala bez zásahu politikov. My máme ale tripartitu a nebolo by fér zrazu oznámiť odborárom a zväzom zamestnávateľov, ktorí sa snažia bojovať za svoje práva a záujmy, že ich vylučujeme z procesu rokovaní o výške minimálnej mzdy. Čiže podľa nás, hovorím za koalíciu PS a Spolu, by mali mať v prvom rade zamestnávateľské zväzy a odborové zväzy príležitosť dohodnúť sa, ako sa stanoví minimálna mzda na ďalšie obdobie. Tak ako aj v súčasnosti funguje. Samozrejme, na základe doterajších skúseností sa dá predpokladať, že k dohodám len tak ľahko nedôjde ak vôbec. V takomto prípade by mal nastúpiť vzorec, ktorý by mal byť stanovený zákonom. Zároveň si myslíme, že stačí počkať, ako sa vyvinú diskusie na úrovni Európskej únie, ktorá teraz začala o tejto téme intenzívne diskutovať. Dá sa očakávať, že do roka, do dvoch bude na stole návrh Európskej komisie ako by mal vyzerať celoeurópsky platný vzorec pre stanovenie najnižšej možnej úrovne minimálnej mzdy. Doterajšie diskusie hovoria, že by malo ísť o určité percento, pravdepodobne 60 percent mediánovej mzdy, ktorá je dnes na Slovensku možno o 100 – 150 eur menšia ako je priemerná mzda. Takže ak sa diskusie na úrovni Európskej únie a Európskej komisie budú vyvíjať týmto smerom, tak sa tomu veľmi radi prispôsobíme. Ak by to tak byť nemalo, v tom prípade budeme prinášať riešenia vzorca, kde by nastavenie minimálnej mzdy malo byť naviazané na mediánovú mzdu. Okrem toho všetci ekonómovia upozorňujú, že by sa mala zohľadňovať aj produktivita práce, s čím absolútne súhlasím, pretože ak by rast minimálnej mzdy predbehol rast produktivity práce, tak by to mohlo spôsobiť značné problémy. A prikláňame sa k odporúčaniam Európskej komisie, aby súčasťou mechanizmu na určovanie minimálnej mzdy bola aj rada pre konkurencieschopnosť, orgán, ktorý je nezávislý, zložený z odborníkov a ekonomických expertov, ktorí by posúdili, ako by mala byť stanovená výška minimálnej mzdy z pohľadu ich objektívneho poznania vývoja. Úlohou rady je, že ak máme za sebou roky prudkého ekonomického rozmachu, ale všetky signály hovoria, že ekonomický rast sa zastavuje, upozorní na túto skutočnosť. Rada pre konkurencieschopnosť by bola novým orgánom, ak by však panovala všeobecná nevôľa k jej vytvoreniu, tak by stačilo túto úlohu dať súčasnej rade pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorú máme a ktorá si svoju prácu robí dobre.

 

Veľmi málo poskytovateľov FM považuje legislatívu za dostatočnú (menej ako 5 percent). Vy ako člen parlamentu/poslanec vítate iniciatívu firiem s návrhmi alebo skôr ucelené návrhy od asociácii? Ako možný člen budúcej vlády, vnímate asociácie ako partnerov pre rokovanie, alebo skôr preferujete riešenia v spolupráci s firmami?

Podľa môjho názoru sa pracovnoprávna legislatíva stále viac a viac komplikuje. Inšpekcia práce namiesto toho, aby pomáhala, radila, usmerňovala, sekíruje podnikateľov a rozdáva pokuty. Obdobnú náplň majú aj ďalšie orgány. Ide skôr o mocenské nástroje alebo zárobkovú činnosť pre ľudí, ktorí tam pôsobia. Myslím si, že legislatívu treba zjednodušovať, súčasné predpisy treba zrušiť, rôzne veľmi neprimerané vysoké pokuty likvidačného charakteru treba zmeniť tak, aby neboli likvidačné, ale skôr výchovné. Úloha inšpekcie práce by mala byť o pomáhaní zamestnancom a zamestnávateľom, nie o pokutách, ale o vzdelávaní, o výklade zákonov, atď. V prípade problému by malo byť bežné s dôverou sa obrátiť na inšpektorát, bez strachu, že ďalší deň príde kontrola, lebo som na seba upozornil. Ide o to, aby orgány, ktoré sú vnímané ako represívne, boli vnímané ako pomocné.

Aby som inak odpovedal na otázku, výhodou združovania sa do rôznych asociácií, združení  a podobne je to, že združenie má väčšiu silu ako jednotlivec. Ľudia sa spájajú do skupín, lebo v skupine dosiahnu viac. Je výhodnejšie, keď za záujmy bojuje združenie, ako keby mali jednotlivé firmy alebo jednotlivci chodiť a doprosovať sa. Dôležité je, aby asociácia všetko prenášala cez vyšší orgán, Asociáciu zamestnávateľských zväzov a združení, ktorá je súčasťou tripartície, a je v pozitívnom slova zmysle silný lobista voči vláde a je partnerom odborom. Okrem toho politik, či minister nemá čas, aby individuálne riešil nespočetné množstvo návštev. Úplne inú úroveň má, keď príde zväz reprezentovaný vyjednávačom, ktorý má všetko pripravené, predrokované, má jasne stanovené požiadavky, jasné argumenty a v dobrom slova zmysle vie zatlačiť na ministra alebo na vládu a ísť si za svojím.

 

Ďakujeme za Váš čas a odpovede na otázky, ktoré momentálne rezonujú nielen v odvetví FM, ale aj v našej spoločnosti.